reklama

Prvý Eurotrip, alebo ako to pokračovalo /Časť druhá/

Pokračovanie príbehu o prvom amatérskom pokuse o cestovanie na vlastnú päsť. V tomto bode, kam sa sa dostal, čiže Geneva, zisťujem, že takéto cestovanie nie je až taká sranda a človek na to musí byť nie len fyzicky a finančne, ale aj psychicky pripravený. Vie to byť totižto celkom ťažké, keď ste tak 1000km od domu a nikoho okolo seba nepoznáte, nemáte sa s kým poriadne porozprávať, zdieľať svoje emócie z cestovania a hlavne vie byť ťažké to, keď sa vám začnú míňať peniaze, o ktorých ste si mysleli, že ich máte dosť. Hold, vlaky, ubytovanie a strava je na západe Európy drahšia, ako u nás.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Keď som sa ocitol v Geneve, hneď mi bolo jasné, že sa nachádzam v úplne inej časti Švajčiarska. Ľudia tu boli živší, veselší a evidentne nie až tak vážni. Prosto, nachádzal som sa v tej časti Švajčiarska, ktorá je už šmrncnutá Francúzskom, nie Nemeckom, alebo Rakúskom.

Začal som sa prechádzať mestom, bez mapy, bez toho aby som vedel kam idem, len tak naslepo. Bolo to úžasné, nevedieť kam idem, mám ten pocit rád a pomerne často ho zažívam na pretekoch v orientačnom behu, takže nie je to pre mňa nič nové. Keď som sa dostal na most cez nejakú rieku tečúcu Genevou, všimol som si úžasnú fontánu na brehu jazera zasahujúceho do tohto mesta. O tejto fontáne som už počul, aj obrázky som na internete videl, ale akosi som na ňu zabudol, keď som sem dorazil a teraz, keď som ju zbadal ma uchvátila. Bolo úžasné sledovať už aj z diaľky, ako sa tisíce litrov vody hrnú do výšky snáď aj vyše 100 metrov. Keď som sa k nej dostal bližšie, zbadal som, že sa nachádza na móle, kde bol voľný prístup. Rozhodol som sa teda dostať sa k nej čo najbližšie. Ako som išiel po móle, všimol som si pred sebou mokrú plochu tohto kamenného múru a odrazu som si spomenul na uličku v Berne. Zasmial som sa nad touto miernou podobnosťou, lebo tuto sa ošpliechaniu nevyhol nikto. Bol to príjemný pocit v tak teplom počasí sa schladiť. Poprechádzal som sa teda po móle hore dole a užíval si krásne svetelné efekty, ktoré tento ohromný prúd vody vytváral, dúhy s rôznymi polomermi a podobne.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po tomto zážitku som sa šiel ďalej prechádzať po meste. Bol to zážitok ako sa patrí. Geneva si ma získala po pár hodinách pobytu v nej. Nielen ľudia tam boli milí, ale aj architektúrou a rôznymi inými vymoženosťami, ako boli napríklad obrovské hodiny z kvetín, ktoré aj naozaj fungovali. Mali priemer asi 2 metre, ručičky boli drevené a každá hodina tam bola vyznačená nejakými okrasnými kvetinami. Na všetko tam bol proste krásny pohľad, až mi prišlo ľúto, že na ďalší deň som mal odchádzať. Chcel som však splniť plán, tak som nemal na výber. Večer som prišiel na hostel, v ktorom som bol ubytovaný a bol som odhodlaný ísť spať. V tom však prišiel na izbu postarší pán (v hosteloch som spával v dormitory izbách s cudzími ľuďmi; pozn. autora), ktorý bol snáď veterán ešte z prvej svetovej a začal mi niečo s milým výrazom hovoriť po nemecky. Ešte aj napriek mojej úbohej znalosti tohto jazyka som počul, že to nie je jeho rodný jazyk, tak som skúsil na neho použiť angličtinu. Zabrala. Bol to Brit, ktorý so svojím kamarátom cestujú po svete a spozávajú krajiny. Boli vážne scestovaní lebo keď som im povedal, že som zo Slovenska, pohotovo reagoval a povedal, že tam bol v Karlových Varoch, na čo som s úsmevom reagoval, že to je vo vedľajšom Česku. Keď po chvíli uvažovania uznal, že mám pravdu, opýtal sa ma kam mám namierené. Keďže som bol už pár dní sám, rozrečnil som sa na asi 5 minútový monológ a rozpovedal som mu celý príbeh, ako som na ceste za teraz už mojou bývalou priateľkou, kde som už bol a kam všade mám ešte namierené, čo ma už všetko zastihlo, proste všetko, čo mi prišlo na um. Môj postarší spolubývajúci celý čas, ako som rečnil, kýval s porozumením hlavou, občas sa pousmial, až kým som neskončil. Potom, ako spozoroval, že sa mi už nehýbu pery, jemne pootočil hlavou doprava, ukázal načúvacie zariadenie v uchu a povedal, že dobre nepočul, či by som to mohol ešte raz zopakovať. Nevedel som najprv ako reagovať, ale potom som sa nadýchol a zopakoval mu môj príbeh v skrátenej verzii a pár decibelov hlasnejšie. Potom spokojne povedal, že mám ušľachtilý dôvod na cestovanie a odišiel. Ja som už po tomto šiel spať, lebo na ďalší deň ma čakala cesta do Francúzska, do kempu, kde bol cieľ mojej cesty.

Na druhý deň som už ráno sedel vo vlaku do Lyonu, kde som mal prestupovať na vlak do Montélimar. Môj prvý pobyt v Lyone teda trval asi 30 minút, za ktoré som bol vďačný, že som si stihol kúpiť ďalší lístok na vlak a nájsť správne nástupište a vlak. Keď sme vyrazili smer juh, nevedel som sa už dočkať francúzskeho vidieku. Za oknami sa mihali hektáre viníc a krásne château-a. Vystúpil som v mestečku Montélimar a vyrazil som opäť raz na informácie. To už bolo zložitejšie. Bolo to menšie mesto, teda turistické info nepodávali priamo na stanici, ale v kancelárii v centre mesta. Vybral som sa ich teda hľadať a našťastie, to mesto bolo vážne malé a dlho mi to netrvalo, lebo keď som sa na smer pýtal po anglicky domácich, spustili na mňa za každým iba francúžštinu, z ktorej neviem ani slovko. Tam keď som im povedal, kam sa chcel dostať, teda do mestečka Ruoms, odporúčili mi, aby som na noc ostal v ich meste a do Ruoms sa vybral až na druhý deň ráno, lebo by som nemusel stihnúť autobus a zasekol by som sa niekde v strede cesty v nehostinnej krajine. Keď som sa ich teda opýtal na ceny ubytovania, najlacnejšie mi vedeli odporúčiť hotel za 35€ na noc. Na túto informáciu som reagoval, že ja sa teda radšej zaseknem niekde v neznáme, ako tu, tak mi teda povedali autobusové linky, ktorými som sa mal dostať tam, kam som chcel. Vrátil som sa teda na stanicu a išiel som podstúpiť jedno z najväčších dobrodružstiev môjho výletu. Išiel som si kúpiť lístok na autobus od predavača, ktorý nevedel rozprávať inak ako po francúzsky. Celý tento úkon trval asi 10 minút a obaja sme sa pritom zapotili, ale nakoniec sme sa porozumeli a ja som si kúpil lístok do Aubenas, kde som mal prestupovať (trvalo to tak dlho, lebo Aubenas, sa po francúzsky vyslovuje nejak Öbena, čo som nevedel a predavač zas nevedel čo je Aubenas; pozn. autora). V Aubenas som strávil ďalších asi 45 minút čakaním na prestupový autobus, no a potom som už išiel smer Ruoms. Cesta autobusom bola záživná, kľukatá a najviac ma prekvapovalo, že v autobuse som bol okrem šoféra a jeho kamaráta iba ja. Na začiatku cesty som im pripomínal, že chcem vystupovať v Ruoms, čo som sa snažil vysloviť s maximálnym francúzskym prízvukom a tvárili sa, že rozumeli, tak som v kľude sedel a užíval si scenérie za oknom. Keď sme však vošli do obce, na ktorej začiatku bola tabuľa s nápisom Ruoms a my sme nespomaľovali, začal som nervóznieť. O chvíľu už bol viditeľný koniec obce, tak som sa uličkou rozbehol k autobusárovi a upozornil ho, že chcem vystúpiť. Niečo si zamrmlal po francúzsky, ale nakoniec zastavil a ja som sa spokojne vybral na informácie, aby som zistil, kde sa nachádza kemp, kam som mal namierené. Po pár minútach som zistil, že to miesto je od Ruoms ešte dobrých 10 kilometrov vzdialené a že tam nechodia žiadne autobusy. Priateľka na telefóne mi poradila si niečo stopnúť, tak som išiel na to. Stopoval som samozrejme za chôdze, čiže v asi 35°C som z 20 kilovým ruksakom išiel po rozpálenej asfaltke smerom mestečko Saint Alban-Auriolles. Keď som doň už pomaly prichádzal, čo bolo už dávno za polovicou cesty, zastavilo mi konečne auto s mladým chalanom za volantom, ktorý ako inak nevedel ani slovko po anglicky. Ale keďže ľudia tu boli pomerne ochotní, dohovoril som sa nakoniec aj s ním a zistil som, že on v tom kempe tiež pracuje, a že ma zavezie až priamo tam. Nebyť jeho, hľadám to miesto ešte dosť dlho.

Dorazil som teda do kempu, zvítal sa nielen so svojou vtedajšou priateľkou, ale aj s inými slovákmi, ktorí tam pracovali a užíval si relax. Bolo to veľmi príjemné miesto, plné turistov a dobrej nálady. Po dvoch nociach strávených tam som sa rozhodol, že je čas ísť ďalej, avšak moja cestovateľská neskúsenosť a slabé finančné zabezpečenie spôsobilo, že som sa už viac nemohol držať plánu a naspäť som musel ísť najrýchlejšou cestou, akú som poznal, čiže tou istou, ktorou som prišiel tam. Rozlúčil som sa teda s osadenstvom kempu a vydal som sa peši do Ruoms na autobus. Teraz som mal v stopovaní viac šťastia, zastavili mi ešte v prvej polovici cesty. Keď som došiel do Ruoms druhý krát, začal som mať pochybnosti, že sa odtiaľ tak skoro dostanem. Autobusy v ten deň totižto nepremávali. Začal som teda opäť stopovať. Našťastie som sa už naučil názvy obcí s viac francúzskou výslovnosťou, takže keď mi konečne zastavila nejaká milá teta, pochopili sme sa hneď kam chcem ísť, bohužiaľ ona tam nešla, tak som musel ešte vymeniť 3 autá, kým som sa opäť dostal do Aubenas. Odtiaľ, opäť stopom do Montélimár a odtiaľ už konečne na vlak. V Lyone som bol oveľa skôr ako som čakal a opäť som v tomto meste strávil krásnych 30 minút v rade na lístky a hľadaním správneho vlaku. Vypočítal som si, že v Geneve by som mal byť už okolo 13:00, čiže som mal kopec času na ubytovanie. Našiel som vlak, na ktorom bol nápis smeru Geneve, na tabuli na nástupišti tiež svietil nápis Geneve, tak som nastúpil a vyrazili sme. Chvíľami som si porovnával zástavky a scenérie za oknom, či sú rovnaké, ako tie, ktoré tam boli, keď som šiel opačným smerom. Spočiatku bolo všetko okej. Potom ma však prepadla neistota. Nespoznával som krajinu za oknom. Najprv som to nechal tak a čakal, či sa to nezmení, ale krajina mi bola čím ďalej tým cudzejšia. Opýtal som sa teda spolucestovateľky, či tento vlak ide do Genevy. Ona na mňa pozrela so zdvyhnutým obočím a odpovedala, že nie, prečo by mal? Zamrazilo a už som vedel, že je zle. Na najbližšej zastávke som vystúpil, pozrel na nástupište s mojím vlakom a tam nápis PARIS. Zasmial som sa a povedal som si, že aj tam by som sa chcel ísť pozrieť, išiel som však na informácie a pýtal som sa na najlepšiu cestu do Genevy. Pán na informáciach mi napísal na papier tri autobusy a jeden vlak, ktorými by som sa mal bez problémov dostať do požadovanej destinácie. Tak som to zobral športovo a povedal som si, že zlý spoj si dva krát za jeden deň predsa nemôžem vybrať. Našťastie to tak bolo a už o 17:45 som bol v Geneve, na recepcii hostela, v ktorom som pred pár dňami stretol vojnového veterána. Večer som strávil kľudnou večerou a občas som sa zabával myšlienkami, čo by sa stalo, keby som v tom vlaku zaspal.

Na ďalší deň som už o 5:00 ráno sedel vo vlaku do Zürichu, kde som mal presadať na eurocity vlak do Viedne. Táto cesta bola najúnavnejšia z celého týždňa, ktorý som strávil spoznávaním pre mňa nových krajín a hlavne samého seba.
Do Bratislavy som došiel okolo 22:00 a domov do Pezinka asi o polnoci, vyčerpaný ako psychicky, tak aj fyzicky. Bol som však aj neskutočne naplnený radosťou, ktorú som predtým asi pri ničom inom nepociťoval. Vtedy som zistil, že cestovanie nie je iba spôsob ako spoznať nové krajiny a ľudí v nej žijúcich, ale aj skvelý relax, kde sa človek naučí reagovať v krátkom čase na dôležité rozhodnutia, je to činnosť, pri ktorej sa stávajú "bežné" každodenné problémy úplne nepodstatné. Pri cestovaní človek taktiež veľmi dobre spoznáva samého seba a zisťuje, čo sú jeho/jej priority.
Tak sa to teda začalo ...

Jakub Dikej

Jakub Dikej

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som vášnivý turista a cestovateľ, ktorý rád číta knihy, občas športuje, hrá na gitare a študuje geológiu. Som aký som a tvrdím o sebe, že som sa narodil do zlej doby, ale čo už, v čase sa nevrátim (: Zoznam autorových rubrík:  Cestovanie - EurópaSlovenská príroda - jednodňovkVedecké fakta

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu