Nečakaná vysokohorská turistika

Autor: Jakub Dikej | 18.12.2011 o 10:46 | (upravené 19.12.2011 o 20:27) Karma článku: 3,59 | Prečítané:  462x

Orientačnému behu sa venujem takmer už 11 rokov. Vďaka tomuto športu som videl nie len veľa krásnych kúskov slovenskej prírody, ale aj Rakúska, Maďarska, Moravy, dokonca som mal to šťastie navštíviť Švédske a Nórske lesy plné bažín a balvanov. Samozrjeme spoznal som počas tých pár rokov aj veľa zaujímavých ľudí z rôznych krajín, ale rozhodne najzaujímavejší sú slovenskí orienťáci. Jedného takého kamaráta som získal pri spolupráci na organizácii pretekov v Ružomberku. On nie je iba vášnivý orienťák, ale aj horolezec a vysokohorský turista, ktorý podľa všetkého považuje túru na Kriváň za slabú nedeľnú prechádzku. A práve ja som mal to šťastie, že som s ním mohol zažiť jeden neskutočný "výletík" do Tatier.

Začalo to v piatok 23.9., keď som sa večer okolo 18:00 doma len tak flákal, surfoval po internete, mal som pri tom zapnutý facebook a počúval som hudbu. Odrazu mi píše kamarát Valter z Ružomberka a bavíme sa o budúcoročných pretekoch. Medzirečou pritom spomenul, že sa na ďalší deň chystá na Gerlach a či by som sa nechcel pridať. V tom momente ma ovalilo. Už asi rok predtým som totižto začal rozmýšľať, ako a kedy by som sa mohol na Gerlach dostať, ale dovtedy vždy tie plány akosi stroskotali. Neváhal som, teda trochu hej, ale to vážne maximálne minútu, potom som však hneď súhlasil. Začal som sa hneď vypytovať, čo na to treba, akú výbavu, aké oblečenie, proste všetko. V priebehu hodiny a pol som mal najzákladnejšie inštrukcie, teraz ma čakala tá horšia časť prípravy. Išiel som moje rozhodnutie oznámiť domácnosti. Rodičia sprvu namietali a opakovali stále dookola, že nie som normálny, ale nakoniec sa ukľudnili a doma bol opäť pokoj. Dokonca, keď som zistil, že jediný spoj, ktorým by som sa do Ružomberka (kde som sa mal s Valterom stretnúť, odtiaľ sme mali ísť jeho autom) dostal bol tak zle časovo rozvrhnutý, že by som sa vôbec nevyspal, bolo mi ponúknuté auto. To znamenalo, že som sa mohol pred odchodom aspoň pár hodín vyspať. Zbalil som si teda ruksak, káva v termoske nemohla chýbať a išiel som spať.

Budíka som si nastavil na 3:30, predsa len z Pezinka do Ružomberka to je zo tri hodiny cesty. O 4:15 ráno som vyrazil na prázdnu nočnú diaľnicu a užíval si rýchlu jazdu za doprovodu striedania vypeckovaného starého albumu Linkin Park a Limp Bizkit. Bežne počúvam oveľa kľudnejšie veci, ale bol som v tak šialenom psychickom rozpoložení, že som mal chuť sa vyziapať, čo som sa tak tešil. O 2 hodiny po vyrazení som už vchádzal do Žiliny, kde som si spravil cikpauzu na benzínke. Tam som stretol pár mladých ľudí, ktorí si tam akurát šli kupovať fľašu vodky, keďže o takom čase bolo ešte všetko ostatné zavreté. Keď som vyrýžal zo Žiliny, rozmýšľal som stále nad členmi mojej generácie, ktorých som práve stretol na benzínovej pumpe a uvedomil som si, ako sa mi postupne menia v živote hodnoty. Ešte kedysi, by som možno robil to isté, čo oni, čiže znižoval obsah krvi v alkohole putjúcom mojím telom, teraz sa však ženiem v ústrety dobrosružstvu. Ešte chvíľu som si takto cestou pofilozofoval nad sovjím životom a už som bol v Ružomberku. Zaparkoval som pred vlakovou stanicou, prezliekol som sa do turistického a čakal som na Valtera. Počas tejto činnosti som usúdil, že v tomto meste je pomerne chladno a začal som sa báť, že v Tatrách asi umrznem. Moje počiatky obáv sa však rozplynuli, keď som uvidel Valterove auto. Nastúpil som, šli sme ešte po jeho veci k nemu domov, požičal mi lezeckú prilbu a vyrazili sme.

ruzomberok.JPG

krásne ráno v Ružomberku

 

Cestou do Tatranskej Plianky, kde sme túru začínali, som sa podozvedal ďalšie zaujímavosti o výstupe. Napríklad ako treba dávať pozor na padajúce kamene, že dole pôjdeme inou, strmšou cestou ako hore, že pri výstupe bude "občas" treba použiť aj ruky, ale to malo byť v pohode, keďže tam sú reťaze a stupačky, ktoré zostup mali uľahčovať. Vzhľadom k mojej láske k adrenalínu, som sa začal čím ďalej tým viac tešiť. Keďže Valter už neraz na Gerlachu bol a je to taktiež skúsený horolezec, sprievodcu sme si nemuseli platiť, čo bolo slušné ušetrenie peňazí. Dorazili sme teda plní elánu do Tatranskej Polianky, doplnili sme tekutiny a už sme šli smer Sliezský dom.

Hneď od začiatku sme nahodili svižné tempo, keďže sme vyrážali okolo 9:00 a čakala nás náročná vysokohorská túra. Turistov sme míňali jedného za druhým a zhruba o hodinu sme boli pri Sliezskom dome. Tam sme sa začali obávať hmly, ktorá vyzerala, že sa drží hlavne v miestach našej trasy, kde sa dá bezproblémovo stratiť aj za slnečného dňa, keď človek nevie kam ide. Rozhodli sme sa však pokračovať, veď cestou keď tak uvidíme, či sa treba vrátiť. Keď sme konečne opustili regulérny turistický chodník a začali sme ráčať po úzučkom, takmer neviditeľnom vysokohorskom chodníku, uvedomil som si, čo sa práve deje. Bol som nadšením bez seba. Cítil som sa ako Bear Grylls, ktorý sa chystá niekoľko dní jesť iba hmyz a žiť najjednoduchšie ako sa dá. Po pár minútach sme dorazili na miesto, kde to už malo začať byť vážne. Nahodili sme na hlavy prilby, najedli sa a sranda sa mohla začať.

zlab.JPGV tomto žľabe sme začínali používať už aj ruky (:

 

Na začiatku ešte boli stupačky, čo znamená podobné lezenie ako na rebrík. To som sa zatiaľ bavil, aké je to nenáročné. Po tomto žľabe to bolo menej strmé, takže ruky trebalo použiť iba občas na podporu stability. Po pár metroch smerom hore odrazu Valter, ktorý mal celú cestu značný náskok, zastal a ukazoval niekam prstom. Obzrel som sa tým smerom a tam sa pokojne prechádzali kamzíky. No čo viac si človek na takomto výlete ešte môže priať? Snažil som sa ich odfotiť, boli však pomerne ďaleko a môj kompakt má slabý zoom na to, aby z toho bola kvalitná fotka. Po tejto "kultúrnej" vložke sme pokračovali v stúpaní. Valter zase začal naberať náskok a ja som si začal uvedomovať, že nie som až v takej dobrej kondícii, ako som si myslel. Šlo to čoraz ťažšie, v troch štvrtinách úvodného stúpania som už mal prepotený aj ruksak, každú chvíľu som zastavoval doplniť tekutiny a zakaždým som sa pritom obzeral, kde už je Valter. Po chvíli sa nachádzal v prvom vytýčenom záchytnom bode, v malom sedielku, odkiaľ to už malo ísť iba pohodovým traverzom. Konečne som vyšiel k Valterovi, ktorý si stihol už aj oddýchnuť a ja som ostal ako obarený. Naskytol sa mi totižto doslova čarovný pohľad na okolité skaly a mraky, ktoré zahaľovali doliny.

vyhlad1.JPG

Akonáhle som sa spamätal z tohto neuveriteľného výhľadu, zistil som, že ten svah čo sme práve nechali za sebou je riadne strmý. Aj to, že traverz, ktorý nás čakal bol tiež nielen strmý, ale aj pokrytý sutinou, ktorá nevyzerala práve najstabilnejšie. To bol moment, kedy som chytil prvú krízu (z mnohých). Začal som hovoriť, že ja sa radšej vrátim, že nevládzem, vymýšľal som si výhovorky, ľutoval som, že som si cestou hore nezlomil niektorú z končatín, uvítal by som vtedy odvoz helikoptérou. Valter si však neoblomne stál za tým, že to zvládneme spolu, že to je už len kúsok a podobne. Nakoniec som sa teda nechal nahovoriť na pokračovanie. Môj kamarát a zároveň sprievodca na tejto turistike si už predo mnou poskakoval po skalách podobne, ako som pred chvíľou videl skákať kamzíky. Ja som sa narozdiel od neho pomaličky presúval z miesta na miesto. Každú skalu, na ktorú som sa chystal stúpiť, alebo chytiť do ruky som najprv musel starostlivo skontrolovať. Až potom keď som uznal, že je vhodná ako stupačka, som sa presunul ďalej. Ako sme takto postupovali, chytali ma ďalšie a ďalšie krízy, preklínal som pritom samého seba, že som neodmietol túto ponuku. Najhoršie bolo, keď sa mi šmykla noha, alebo ostal mi kameň v ruke, o ktorom som si myslel, že je dostatočne pevný. V takýchto chvíľach ma mrazilo najviac a iba som sledoval, ako sa kamienky z pod mojích nôch kotúľajú dole, pre mňa nekonečným svahom. Vždy som však v sebe objavil ešte štipku odvahy a pokračoval som v ceste.

jaagerlach.JPGTak toto som ja na asi najhoršom úseku výstupu (:

Keď sme takto postupovali už takmer hodinu, Valter sa na mňa odrazu z diaľky pozrel, skontroloval či ho sledujem a potom kamsi pred seba ukázal prstom. Pozrel som sa tým smerom s tým, že opäť hľadám kamzíky. Keď som sa však zadíval na vrchol týčiaci sa pred nami, bolo mi jasné, že to je on. Gerlachovský štít. Najvyšší vrchol celých Karpát. Kráľovská koruna Slovenska. Pousmial som sa nad svojími nedávnymi myšlienkami, ktoré sa týkali iba toho, ako to nezvládnem alebo ako sa mi tu isto niečo stane. Teraz som už bol kľudnejší. Záverečný výstup na vrchol ubehol ako nič. A vtedy to prišlo. Na necelých 20 minút som sa stal najvyššie položeným Slovákom na území tejto krásnej krajiny. Užil som si tento pocit do sýtosti, lebo som si uvedomoval, že zostup dole nebude o nič ľahší. Keď som si akurát vybral desiatu z ruksaku, vyšiel k nám český turista. Valter sa s ním pustil do reči a o chvíľu zistil, že hore vyšiel tou cestou, ktorou sme my mali v pláne ísť dolu. Ich rozhovor som zachytával len úchytkovo, ešte stále som si vychutnával, okrem desiaty samozrejme, omamný výhľad na okolie. Potom som si však uvedomil, že Valter začína byť akýsi nesvoj. Za okamih mi bolo povedané, že reťaze, ktoré nám mali uľahčiť cestu dole tam už niesu, čo znamenalo stať sa odrazu horolezcom. Chvíľami som sa pohrával s myšlienkou, koľko peňazí mám asi našetrených na vkladnej knižke a či by mi to stačilo na odvoz helikoptérou z vrcholu, ale nakoniec sme sa vydali dolu po vlastných.

dole1.JPGPohľad na Gerlach zo spodu už pri zostupe dolu, taktiež možno vidieť "cestu", po ktorej sme šli.

 

Zo začiatku som tak ako pri výstupe a pri traverze mal menšie problémy s rýchlosťou. Nemám totižto skúsenosti s tým, aby som už na pohľad zistil, že či je kameň pevný alebo nie. Po pár desiatkach metroch mi však Valter prehovoril do duše a povedal mi, že ak pôjdeme tak pomaly, tak nestíhame zísť do tmy. To ma postupným myšlienkovým pochodom priviedlo na optimistickejší pohľad na situáciu a povedal som si, čo tam po zdraví. Veď žijeme len raz, tak prečo si to trochu neokoreniť? Tak som nabral odvahu, ktorú som postupne cestou hore vytrácal a zrýchlil som tempo tak, že som o chvíľu už dobiehal Valtera. To bolo však na úseku, kde kedysi boli reťaze. Tam som však už bol plný odvahy a odhodlania a už ma nič nemohlo zastaviť. Nechal som teda najprv zliezť svojho osobného sprievodcu a potom som zliezal ja. Aby som vám to priblížil, išlo o takmer kolmú stenu, ktorá miestami síce mala stupačky, ale inak sa trebalo chytať iba skál. Bol to teda môj prvý horolezecký zážitok (ak nerátam pár hodín strávených na umelej horolezeckej stene, ešte za čias základnej školy) a to hneď bez istenia. Bola to však sranda, už som sa ničoho nebál a aj som si v celku dosť vyčítal, že ma toto odhodlanie neprepadlo už cestou hore, ale nebolo viac času na zbytočné myšlienky. Musel som sa sústrediť, kam stúpam a čoho sa chytám.

stena.JPGZišli sme teda pár takýchto stien a o chvíľu sme boli dole.

Po tomto horolezeckom výkone sme sa ocitli pri Batizovskom plese. To už sa pomaly zmrákalo, ale my sme boli šťastní, že najhoršie máme za sebou. Našli sme si teda príslušnú turistickú značku a vracali sme sa späť k Sliezskemu domu, kam po nás mala prísť Valterova manželka. Cestou sme si ešte kvalitne pokecali, nie len o práve prekonanom zážitku, ale aj o orientačnom behu o školách, o všetkom čo prišlo na um. Počas toho sa už zotmelo a my sme už boli iba na pár krokov od Sliezskeho domu. Tam sme už iba sadli na cestu a čakali na odvoz. Odrazu sme uvideli blížiacu sa helikoptéru. Pomaly sa presúvala ponad skaly a svietila si pritom výkonným reflektorom. Prehľadávali okolie a nám bolo jasné, že niekomu sa niečo stalo. Posvietili si aj na nás, potom nás však iba obišli a hľadali ďalej. Vtedy som si uvedomil svoje hlúpe myšlienky, ktoré som mal na vrchole, že koľko by ma vyšiel odvoz helikoptérou. Keby som to predsa len spravil, niekto druhý, kto na tom bol istotne neporovnateľne horšie mohol prísť o veľa mojím sebectvom. Vtedy som sa sám sebe zaviazal, že vždy až budem chcieť spohodlniť svoj život, najprv si poriadne rozmyslím, či tým neuškodím niekomu inému.

Po asi desiatich minútach sme už sedeli v aute. Šoférovala Valterova skvelá manželka, ktorá si uvedomila, že asi budeme hladní a smädní a doniesla nám kebab a minerálku. Z chuti som sa najedol a napil a potom som už iba relaxoval vzadu na sedadle. Snažil som sa oddýchnuť si čo najviac lebo som vedel, že ma čaká ešte cesta domov autom. V Liptovskom Mikuláši kde sme sa ešte zastavili nakúpiť, som si kúpil energetický nápoj a povedal som si, že s týmto to pôjde. V Ružomberku sme sa rozlúčili, prezliekol som sa do cestovného, nespoteného oblečenia a vyrazil som na cestu. 

Cesta domov už bola bezproblémová, trvala mi bez väčšieho porušovania rýchlosti ledva dve a štvrť hodiny. Takto teda skončila ďalšia z mojích jednodňoviek v Tatrách. Spontánny výlet naplánovaný za pár minút, ktorý trval 24 hodín. A bol to nie len namáhavý fyzický výkon, ale aj krásny vnútorný zážitok, ďalšia zo situácii, kedy som mohol pokoriť samého seba. Taktiež som sa priučil niečo nové o sebeckosti a aká dokáže byť nebezpečná. Doma som sa neskôr dočítal, že helikoptéra hľadala poľského 54-ročného horolezca, ktorý to ale našťastie prežil. Dúfam, že takýto zážitok, ako bolo pozorovanie hľadajúcu helikoptéru už nezažijem ani ja, ani sa taký pohľad nenaskytne nikomu z vás. Okrem toho to však bol neskutočný zážitok a už sa neviem dočkať ďalšieho podobného..

Pozdravujem Valtera so ženou (:

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?